Vaše príbehy
V jeden obyčajný den som bola ako vždy sama doma moji rodička boli v práci a vrátili sa až v noci.Bola som na počítači a chatovala som na pokeci.Zrazu som sa odhlásila.A pozerala som von oknom akoby sa nič nedialo,pritom mi bolo niečo strašne pozdozrivé.To ticho na našej ulici ,ktoré sa bežne nevidí ..byva tu vetšinou poriadny cirkus.Vonku nikto nebol bola hmla,,chladno,, a zlahka pršalo.
Ked už prestalo pršat .Povedala som si že sa pojdem sama v klude prejst.Zmakla som bránku aby sa do našej záhrady nikto nedostal.Postavila som sa pred dom,,všade ticho.Zhlboka som sa nadýchla toho vlhkéHo vzduchu.Bola mi trocha zima ,lebo som mala na sebe krátke čierne šortky a biele tielko.Odrazu som začula tichý a jemný smiech.Tak sm šla na Zelenú ulicu.Nikto tam nebol ale ten smiech som stále počula.Nevedela som odkial ten smiech prichádza.Tak som šla hore do kopca.Potom som spomalila,lebo ma niečo zacalo pichat pri srdci tak som si sadla na lavičku.Kým som sa spamätala ,ten smiech mi odchádzal.šla som dalej do kopca stále viššíe a viššie.Ked som zastala pri cintoríne začalo ma ešte viac pichat pri srdci,už ma to začalo slnešie boliet ,až mi šlo do plaču.Tak som si sadla na kamen.V uličke kde predávaju kvety,som videla čierny mrak,stále sa zvätsoval a ten smiech bol hlasnejší a desnejší.Na chvilu som nevidela absolútne nič.Spustil sa silný dážd a burka.Rozjasnil sa mi zrak.A vtedy som videla už len samú hlmu.ten smiech bl desný a v bolestiach som behala dole kopcom.Uvedomila som si že ma prenasleduje ten smiech.Strasne mi pripomínal moju sesterku ,,ešte ked sme bolí male.S placom som behala dolu kopcom oci som mala rozmazané od špiráli,bola som celá mokra a strasne som plakala.Ked som už bola na našej ulici.Kludne som zastala,,V tej chvíli sa mi vrátila spomienka na moje dectvo ,ked ma mama nechala stáť pri cintoríne a pršalo,behala som za mamou a sesterka sa mi posmievala.Trochu som sa ukludnila,sadla si na náš schod, a poutierala som si oči od špiráli.Obloha sa rozjasnila prestalo pršat vislo slnko ,akoby sa nič nestalo.Potom prošla mam s octom ,ked mama vistupila s auta tašky s nákupom odhodila a pribehla ku mne že co mi je a otec ma vzal dnu.Bola som celá premrznutá a všoku.Celý tížden som preležala v izbe pod perinou,chorá, čitala som si časáky spala som a hrala sa s mojim medvedom ktorého som dostala na narodky ako mala.Bola som ako decko.Ale v pondelok som ale sla do školy zo strachom prehst ces ten kopec.V noci o 3:00 zomrela moja sesterka.pOWEDALA mi to mama ,ale neplakala som ..Na jej pohreb som ani nebola.
Nikdy nezabudnem na to čo mi urobila.A mrzi ma ze mi zanechala takuto zlu spomienku na nu.
Nech odpočíva v pokoji ......
(Emily)
Takmer som prišla o otca!
Toto je najhorší zážitok, aký sa mi v živote stal a pochopila som, že v jednej sekunde sa môže človeku zmeniť celý život. Zistila som, čo pre mňa znamená môj ocino.
Bola nedeľa 29.6.2008, normálny deň a začali sa už letné prázdniny. Keď sa ocino vráti zo služobnej cesty, tak budeme s celou rodinou oslavovať jeho meniny. Volá sa Peter. Ešte predtým sme sa s kamoškou a jej sestrou šli prejsť asi 3 kilometre za mesto. Asi po hodine sme sa vracali. Išlo auto a v tej chvíli prebehla cez cestu čierna mačka. Počuli sme škrípanie bŕzd, vodič strhol volant a stratil kontrolu nad vozidlom a narazil do stromu. Náraz bol strašne silný. Rozbehli sme sa k miestu nehody, aby sme pomohli. Auto bolo spredu úplne zdemolované. Ja som privolala ešte jedného človeka, čo šiel okolo, aby nám pomohol. Všimla som si ŠPZ vozidla a ostala som v šoku. Bolo to otcove auto! Zavolali sme 112. Môj ocino sa akurát vracal s kolegami na jeho aute zo služobnej cesty. Chceli sme vytiahnuť vodiča a spolujazdca, no boli zakliesnení a boli v bezvedomí. Môj ocino, ktorý sedel vzadu bol pri vedomí, ale hovoril nezmysly, mal zakliesnené nohy a bol celý krvavý. Po chvíli sme ho vytiahli. Dovtedy prišli policajti, záchranka, hasiči, dokonca aj dva vrtuľníky. Hasiči museli šoféra a spolujazdca doslova „vystrihávať“ z auta. Môjho otca a jeho kolegu previezli vrtuľníkom do nemocnice. V tej chvíli som sa strašne rozplakala a skoro som odpadla. Miesto nehody bolo strašné. Všade bola krv, úlomky z auta boli ešte aj o 10 metrov od miesta havárie a bilancia nehody bola tragická: šofér bol na mieste mŕtvy, spolujazdec zomrel o 45 minút neskôr v nemocnici a môj ocino stále bojuje o život. Ocino mal veľmi ťažké zranenia a o deň neskôr upadol do kómy. Keď som sa to dozvedela, psychicky som sa zrútila. Presedela som pri ňom hodiny a trvalo to dlhé štyri dni, kým sa z kómy prebral. Moja rodina bola z toho zdrvená, ale ja som to niesla najhoršie, keďže som tú autonehodu videla na vlastné oči. Dokonca mi musela pomáhať túto situáciu zvládať kamoškina teta, ktorá je psychologičkou. V mojom prípade sa mi overil výrok: „V núdzi spoznáš priateľa.“ Moja kamoška ma držala v tých najťažších chvíľach v mojom živote, za čo jej budem vďačiť do konca života. Bez nej a bez jej tety by som sa určite psychicky zrútila ešte viac. Takúto situáciu neprajem ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi...
Ocino sa ma pýtal, čo sa stalo s kolegami. Musela som mu povedať, že obaja zomreli. Veľmi ho to vzalo. Pýtala som sa ho, prečo nešoféroval auto, keď bolo jeho a on mi povedal, že mal bolesti hlavy, a tak sa mu ponúkol kolega. Potom som ho veľmi silno objala, až ho to bolelo, rozplakala som sa a v tej chvíli som si uvedomila, že keby šoféroval môj ocino alebo by sedel na sedadle spolujazdca, tak by tu medzi nami už nebol. Mal veľké šťastie...
Môjho ocka prepustili presne 3 mesiace od autonehody. Ešte musí podstúpiť nejaké rehabilitačné cvičenia, ale našťastie nemá trvalé následky. V deň prepustenia išiel na cintorín pomodliť sa a zapáliť sviečky svojim už bývalým kolegom...
Za nejakú sprostú mačku, čo spôsobila túto tragédiu, úplne zbytočne zahynuli dvaja ľudia!
Touto cestou ďakujem všetkým ľudom, ktorí ma v tejto situácii podržali. Dokonca táto autohavária ma spojila so svojou sestrou, s ktorou sme si nikdy nevedeli prísť na meno a moja sestra sa správa lepšie k rodičom a ku mne a viac si nás váži. Takže, chcem Vám odkázať, aby ste s rodičmi a so súrodencami dobre vychádzali a vážili si ich, pretože ich môžete v jednej jedinej chvíli stratiť a to už sa vrátiť späť nedá a určite by Vás to veľmi mrzelo!
Poznámka:tieto príbehy sú hrozné,a dúfam,že sa Vám takéto nič podobné NESTANE!
Sedím jedného dňa na dvore, keď tu zbadám, ako môj pes niečo vlečie popod
susedov plot. Bol to králik. Na svoje veľké zhrozenie som si uvedomil, že je to miláčik
desaťročnej susedovej dcéry. Každý deň som pozoroval, ako vždy keď prišla zo školy,
pribehla rovno ku klietke, vypustila ho von a hrala sa s nim až do večera.
Psa som ani nepotrestal. Bolo treba pracovať rýchlo.
Králik bol dosť špinavý, tak som ho najprv opral v pračke, potom učesal hrebeňom,
vyfúkal fénom a nakoniec trochu navoňavkoval lesnou vôňou, pretože už začínal zapáchať.
Potom som preskočil plot a dal ho spať do klietky, dúfajúc, že si susedia budú myslieť,
že zomrel prirodzenou smrťou. Len tak tak som to stihol,
než sused priviezol dcérku zo školy. Malá vybehla ku klietke ako zvyčajne.
Ibaže kúsok pred ňou sa zastavila a zarevala, až sa hory otriasali: "OOOOOTTEEEEECCCKKKOOOOOOOOOO !!!!!" Jej otec s hrôzou na tvári
podišiel ku klietke. Ako dobrý sused som sa hneď spoza plota opýtal,
čí sa niečo stalo a ako by som mohol pomôcť. Jej otec len ticho prehovoril:
"To by som chcel vedieť, ktorý človek je schopný urobiť takéto niečo malému dievčatku.
Vykopať králika a dať ho spať do klietky..."
Poznámka:je to nechutné,hm,môžte si to dať do profilu na pokec
Toto som nevymyslela ale páči sa mi to:
Stalo sa to už veľmi dávno, v Anglicku. Akási ženička v otrhaných šatách chodila po dedine, kopala na dvere domov a prosila o almužnu. Nemalo ktovieaké šťastie. Mnohí ju urážali, iní na ňu huckali psov, aby ju odohnali. Ktosi jej hodil do zásterky kúsok plesnivého chleba alebo zhnité zemiaky. Iba starček a starenka, ktorí bývali v domci na konci dediny, ju pozvali ďalej.
„Posaď sa trochu sa zohrej,“ povedal starček.“ Starenka pripravila hrnček teplého mlieka a poriadny krajec chleba. Pritom sa pekne porozprávali a povzbudili ju.
Na druhý deň sa v dedine stala mimoriadna vec. Kráľovský posol poroznášal po domoch pozvanie do kráľovského zámku. Nečakane a prekvapujúce pozvanie vyvolalo v dedine veľký rozruch a popoludní sa všetky rodiny, vyobliekané do sviatočných šiat, hrnuli na hrad. Uviedli ich do nádhernej hodovej siene, každého na určené miesto. Keď si všetci hostia posadali, čašníci v livjerach ich začali obsluhovať. Hneď sa ozvali sklamaní nespokojenci a ich výkriky hnevu. Šikovní čašníci im kládli do tanierov zemiakové šupy, kamene a kúsky plesnivého chleba. Ale starých manželov, ktorí sedeli v kútiku, obslúžili so všetkou zdvorilosťou najvyberanejšími jedlami.
Do siene nečakane prišla ženička v otrhaných šatách. Všetci zmĺkli. „Dnes,“ povedala žena, „ste našli presne to, čo ste mi darovali včera.“ Zhodila zo seba obnosené handry, pod ktorými sa skrývalo zlatom vyšívané a drahokamami posiate žiarivé rúcho. Bola to kráľovná.
Poznámka:chcela by som vedieť ,kto tento príbeh vymyslel 1* !